Môj príbeh

Môj príbeh

Sedím na terase a hľadim do diaľky. Predo mnou sa rozprestiera koberec utkaný z tyrkysového mora rovnomerne rozložený cez celú krajinu.

V ďiaľke vnímam obrysy vulkanických Liparských ostrovov, ktorým dominuje impozantné Stromboli, ktoré aj v tomto okamihu vypúšťa svoju každodennú dávku dýmu a ohňa.

 

Pozriem sa naľavo – na mystikou opriadenú Sícíliu a nad ňou sa vypínajúcu sopku Etnu, korá je síce dnes kľudná, ale je to len otázkou času, kedy sa znovu nahnevá a predviedie nám zas poriadnu ohnivú show.

Slnko pomaly zapadá a pohľad na to, ako sa sa jeho trblietavé lúče strácaju v odrazoch mora,  ma nikdy neunaví.

Som fascinovaná  a citím sa ako v raji. Je to niečo nádherné a ani žiaden film alebo fotka nedokáže túto krásu vystihnuť. To sa musí vidieť naživo.

 

Uvedomujem si, že som naozaj šťastný človek. Splnil sa mi jeden z mojích najväčších snov.

Pomaly zatváram oči a necham sa unášať spomienkami do ďalekej minulosti.

Som tzv “ Husákové dieťa” a mám na roky môjho detstva a dospievania naozaj len tie najkrajšie spomienky.

V podstate mi nič nechýbalo, až na niečo, čo som presne ešte vtedy nevedela bližšie špecifikovať. Ale vždy ked som v rádii počula nejake talianske hity, alebo sledovala prilepená na obrazovku legendárny seriál “Chobotnica”, tak som pocítila v srdci taký ťažko popisateľný smútok. Cítila som že mi niečo chýba, len som nevedela, čo to presne je.

 

Začinala chápať, že ten zvláštný pocit, to prázdno v mojom vnútri, súvisi práve s Talianskom. Ťahalo ma to tam každou bunkou mojej bytosti, ale vedela som , že je to sen skoro nesplniteľný , keďže od jeho realizácie ma delila “železná opona  a ostnatý drôt”.

 

Až sa stalo niečo nepredstaviteľné a padla tá nezničiteľná bariera, ktorá delila tzv. východný blok od západného a všetko to, čo dovtedy bolo nemožné, odrazu už možné bolo. Ja som sa však v tom obobí venovala úplne  iným veciam ako roznímaniu o Taliansku.  Takže môj sen zatiaľ len spal a čakal na svoju príležitosť.

Až prišiel rok 1997.  Mala som čerstvý diplom inžinierky ekonómie vo vrecku a rozmýšľala  ako ďalej s mojím životom.  A odrazu mi to bolo úplne jasne .

 

Hurá, ide sa do Talianska.

Takže spolu s kamarátkou sme sa vybrali stopom smer Bibione. V peňaženke sme mali len pár talianských lír,  ale svet bol vtedy pre nás gombičkou a z ničoho sme si ťažkú hlavu nerobili.

Hneď potom ako sme prekročili hranice, som pocítila niečo neopísateľlné. Pocíťovala som obrovskú radosť a eufóriu.

 

Pristánie však bolo tvrdé.

Písal sa rok 1997 a Slovensko vtedy ešte nebolo v EU, takže nebolo vôbec jednoduché nájsť si tam legálnu prácu. O to väčší problém  to bol aj preto, že taliansky sme vedeli len zopár slov. Boli sme proste mladé a naivné.

Takže  po mesiaci sme sa pekne krásne s dlhým nosom vrátili domov. Odchádzala som z mojej vysnívanej krajiny s veľkým smútkom v srdci, ale so sľubom sama sebe, že ja sa tam zas raz určite vrátim.

A naozaj som sa tam vrátila a to dokonca  viac krát, ale žial vždy len na krátku chvíľu. Medzitým som precestovala skoro celú Europu, pracovala v rôznych hoteloch, na námorných a riečnych lodiach, aj ako Aupair v Londýne či dokonca v Ženeve.

 

Nikde som však nevedela nájsť vnútorný kľud a vyrovnanosť, stále mi niečo chýbalo ku šťastiu a ten pocit ma hnal z miesta na miesto.

 

Až prišiel máj 2004

 

Dostala som ponuku pracovat ako recepčná v prímorskom hoteli v  južnej Kalábrii. Moje srdiečko zajasalo šťastím.  O tejto oblasti som zatiaľ moc toho nevedela, ale mojím snom vždy bolo pozrieť sa až na špičku talianskej čižmy. Takže som neváhala ani na sekundu a tú prácu som prijala.

 

Cesta bola dlhá a únavná. Prišla som neskoro v noci na nejakú ošarpanú stanicu, kde ma môj budúci zámestnávateľ Roberto vyzdvihol asi tak po hodine meškania, posadil ma do auta a vyštartoval. Bola som dosť vystrašená, vonku bola tma, išli sme cez nejaké lesy a on nebol práve zhovorčivý typ.

Asi tak po 40 minútach sme zastali a on ma odviedol do nejakej starej kutice .Stŕpla som hrôzou, keď som si uvedomila, že v tejto diere mám stráviť nasledujúce mesiace môjho života. Bolo mi nanič a skoro do plaču. V duchu som si vyčitala moje rozhodnutie sem prísť. Neverila som, že by sa mi tam mohlo zapačiť.

 

Ale bola som taká unavená, že hneď ako sa za ním zavreli dvere,  padla som vyčerpaním na posteľ a zaspala som do troch sekund. Nemala som chuť a ani silu rozmýšlať nad tým, čo ma tu ešte čaká a ako to všetko dokážem zvládnuť.

 

Ráno hneď po prebudení a uvedomení si toho, kde to vlastne som, mi od strachu a hrôzy stiahlo žalúdok.  Otvorila som okno, aby som sa aspoň nadýchala čertvého morského vzduchu.

 

Pozrela som sa von a wau!!!!

Neexistujú slová, ktorými by som mohla opísať tú nádheru.  A nebola to len tá krása, ktorá ma odrazu úplne omračila. Bol to ten pocit, to uvedomenie si toho, že to, čo som tak dlho a zúfalo hľadala, tak som už konečne našla.

Vedela som, že moja dlhá cesta sa skončila a že teraz som už naozaj doma. Pochopila som a s radosťou prijala to, že práve som našla miesto, kde sa chcem usadiť a kde chcem žiť. Keď si spomeniem na ten okamih, tak ešte aj dnes po takom dlhom čase, cítim veľmi silné dojatie

 

Odvtedy už uplynulo veľa rokov a Kalábria sa mi naozaj stala druhým domovom. Spoznala som ju skrz naskrz. Neočarila ma len jej nádherná príroda a čisté kryštalové more.  Ale fascinujú ma aj jej tradície, rafinovaná kuchyňa a mnoho iných vecí.

Ale asi najviac mentalita tamojších ľudí.

 

Zažila som si tam za tie roky naozaj veľmi veľa a rada sa s vámi o to všetko podelím.

 

Povodím Vás Kalábriou krížom krážom, dozviete sa veľa praktických rád ohľadom cesty, ubytovania, nákupovania. Doporučím vám najkrajšie pláže, najlepšie a cenovo dostupné reštaurácie. Poradím Vám kam na výlety v Kalábrii, ale aj na Sícílii.

Mám pre Vás naozaj množstvo zaujímavých informácii a veľmi rada ich budem s vami zdielať či už formou príbehov alebo ebookov.

Fotogaléria

Môj príbeh
Môj príbeh